Poviedka – Otec zabúda

Počúvaj synáčik: rozprávam ti, zatiaľ čo ty spíš s ručičkou skrútenou pod tvárou a ja pozorujem zvlhnuté kučierky na tvojom spotenom čele. Vkradol som sa do tvojej izbičky, pretože pred pár minútami, keď som sedel v knižnici a čítal noviny, odrazu mnou prebehla mrazivá vlna. Preto som s pocitom previnenia podišiel k tvojej postieľke.

A poviem ti všetko, o čom teraz premýšľam: bol som na teba prísny. Hneval som sa na teba, keď si sa obliekal do školy – tvoja tvár sa totiž sotva dotkla uteráku. Vyčítal som ti, že si si nevyčistil topánky. Rozhnevane som sa na teba osopil, keď si niektoré veci porozhadzoval po zemi.

A pri raňajkách som na tebe našiel ďalšie chyby. Rozlial si čaj. Hltavo si jedol a kládol si lakte na stôl. Natrel si na chlieb príliš hrubú vrstvu masla. Potom si sa začal hrať a ja som sa ponáhľal na vlak. Ty si sa ale náhle obrátil, zamával si mi na rozlúčku a zavolal: „Zbohom, ocko,“ na čo som sa ja zamračil a okríkol ťa: „Narovnaj sa.“

A popoludní sa to začalo odznova. Keď som prichádzal po ceste k domu, pozoroval som ťa, ako kľačíš a hráš sa. Zbadal som diery na tvojich pančuchách a ponížil som ťa pred tvojimi kamarátmi tým, že si musel ísť predo mnou domov. Pančuchy sú predsa drahé, a keby si si ich sám kupoval, iste by si na ne bol opatrnejší! Predstav si, synáčik, a toto ti povedal tvoj vlastný otec!

Hádam si ešte spomenieš, neskôr, keď som si čítal v knižnici, prišiel si so strachom v očiach za mnou. Netrpezlivo som sa pozrel cez okraj novín a okríkol ťa: „Čo chceš?“ A ty si váhavo prešľapoval vo dverách.

Nič si nepovedal, len si sa odrazu rozbehol a v návale citu si ma objal okolo krku, pobozkal a tvoje malé ručičky ma pritískali so všetkou tou láskou, ktorú Boh nechal rozkvitnúť v tvojom srdiečku, láskou, ktorá nevädne, ani keď je zanedbávaná. A potom si odbehol, bolo počuť len dupot tvojich nôh na schodoch.

Len čo si odišiel, noviny mi vypadli z rúk a zmocnil sa ma hrozný pocit. Čo som si to len zvykol? Naučil som sa len hľadať chyby a napomínať ťa – to bola moja odmena za to, že si ešte malý chlapec. Nerobil som to preto, že by som ťa azda nemiloval, len som skrátka zabudol na tvoj vek a očakával od teba viac. Meral som ťa svojím dospelým metrom.

A pritom je v tebe toľko dobrého a milého. Tvoje srdiečko je tak veľké ako úsvit nad hlbokými kopcami. Ukázal si mi to tým, že si tak impulzívne pribehol a pobozkal ma na dobrú noc. Nič viac sa už dnes večer neprihodilo. Prišiel som k tebe za tmy a teraz tu zahanbene kľačím pri tvojej postieľke.

Je to iba slabé pokánie, nakoniec, viem, že by si tomu ešte nerozumel, keby som ti to, až sa prebudíš, všetko porozprával. Ale od zajtra už budem skutočným otcom! Budem tvojím kamarátom, budem trpieť, keď ty budeš trpieť, budem sa smiať, keď sa ty zasmeješ. Radšej si odhryznem jazyk, než by som vypustil z úst netrpezlivé slová. A budem si opakovať ako Otčenáš tieto slová: „Je to predsa ešte chlapec – celkom malý chlapec!“

Myslím, že som ťa považoval skôr za dospelého. A teraz, keď ťa vidím skrčeného v postieľke, zisťujem, že si stále len dieťatko. Ešte včera ťa mamička pestovala v náručí a hlavu si si opieral o jej rameno. Žiadal som skrátka od teba príliš mnoho, príliš mnoho…

Ak sa vám táto krásna a dojemná poviedka s mnohými poučeniami páči, zdieľajte ju, prosím, so svojimi priateľmi. Pošlite ju svojej kamarátke, susedke, alebo ju ukážte práve mnohým oteckom, ktorí by sa v nej mohli nájsť. ĎAKUJEME ! ♥

Autorom poviedky o chápaní lásky a vzťahu otca so synom, nekritizovaním a neodsudzovaním je W. Livingston Larned. ?